Moje dieťa vôbec NIČ nebaví.
Bianka bola živel od narodenia. Niektorá mama by na takéto svoje dieťa s predstieraným pohoršením, ale s radosťou a pýchou v hlase, použila slovo: hyperaktívna. Veľa skákala a behala všade, kde sa dalo. Na trampolíne, na matraci, len tak na parketách alebo na tráve. Raz skákala a behala aj u kamarátky na päťtisíc eurovej sedačke. Hmmm, odvtedy nás vlastne k sebe už nezavolala.
Na ihrisko s inými mama-kamarátkami sme chodili málo, lebo ak nebolo oplotené a zamknuté, jednoducho tam Bia nevydržala. Jej interakcia s deťmi bola obmedzená akurát na vytrhnutie predmetov z rúk. Necítila som sa príjemne a fakt som strašne chcela mať normálne dieťa. Také, ktoré sa hrá na piesku hodinu. Potom sa príde napiť, ide presýpať kamienky a doma sa zabaví so skladačkou, kým uvarím a umyjem okná v celom byte. Také, ktoré nikomu nič netrhá z rúk a pri pohľade na cudzie jedlo sa neroztrasie od potreby vlastniť ho. Apropo, takto sa raz dostala k úplne neznámemu rezňu, skoro si odhryzla z neviem akého hotdogu položeného na lavičke a v reštaurácií sa ma bežne zákazníci pýtali, či jej môžu dať kúsok zo svojej porcie. Nebolo by na tom nič zvláštne, veď deti sú proste také a cudzie im chutí viac, že áno. Lenže Bianka nikdy nebola tzv. „jedlík“, jedávala málo a prevažne sa dojčila. Ale to už som odbočila.
Počas Biankiných prvých mesiacov života som sa dopracovala k Montessori pedagogike. Svojou racionalitou si ma úplne získala. Nebolo treba viac a moje nadšenie z toho, aké budem mať JA inteligentné a zručné a šikovné a vzdelané a koncentrované a ďalšie ...né dieťa, prudko narastalo. Rodina dostala zákaz nákupu komerčných hračiek a obchody s Montessori pomôckami začali na mojom nadšení zarábať. Vytriezvela som hneď v úvode. Moje dieťa vôbec nič nebavilo! Iba stále behalo a skákalo. Nebolo schopné si sadnúť a viac ako štyri minúty sa sústrediť na pripravenú aktivitu. Skúšala som rôzne odporúčané varianty, snažila sa ju prilákať a zaujať. Bez úspechu. Páčilo sa jej akurát čítať si knižky. E-D-U-K-A-T-Í-V-N-E, nebudem predsa môjmu dieťaťu čítať obyčajné rozprávky o Červenej čiapočke. Pri prvej knižke vydržala zakaždým dlhých sedem minút, kým sa rozbehla pre ďalšiu. Sadla si, nalistovala obľúbenú stránku. Postavila sa, utekala pre inú. Posadila sa mi do lona, v rýchlosti ju prelistovala, opýtala sa niečo a vyskočila, aby dovliekla nejakú encyklopédiu. 10 kníh vybavených za dvadsať minút. Nedokázala som sa s tým zmieriť. Stále dookola som hľadala, ČO by ju zabavilo. Nebola som schopná – alebo pripravená? – prijať moje dieťa také, aké je. Nechcela som doma skákavého „behača“, chcela som vzdelaného „koncentrovača“. Chcela som dieťa, ktoré baví úplne všetko, čo JA vymyslím. Pretože hodina a pol ovoniavania jednotlivých byliniek a korenín každý deň niekoľko mesiacov, pre mňa nepredstavovalo dostatočne plnohodnotnú aktivitu. Ani otváranie a ovoniavanie krémov v skrinke nad umývadlom, pri ktorom spokojne trávila denne pár desiatok minút. A už vôbec nie hodinové pokusy o zapaľovanie a sfukovanie sviečok. Potrebovala som viac. Aby priraďovala páry z pexesa, prelievala, presýpala, ukážkovo lyžičkovala fazuľky z mištičky do mištičky. Aby ju zaujímalo kreslenie a maľovanie a aby z plastelíny vytvárala rôzne neidentifikovateľné kreácie.
Alebo aspoň skladala lego. Proste, aby ju NIEČO bavilo dlhšie ako tie krátke štyri minúty. Hračky v materských centrách alebo na návštevách u mama-kamarátok ju zabavili na čas, ktorý je úplne zbytočné spomenúť. Zato zoskok zo sedačky na zem sa stal bežnou disciplínou v každej obývačke.
Až teraz, keď má tri a pol roka, som schopná uvedomiť si, že všetky tie moje očakávania na toho mini tvora boli prehnané a on mi ich ani pri najlepšej vôli nemohol naplniť. Lebo Bianka proste nie je dieťa kamarátky, ktoré sa u nás dokáže prehrať hodinu a pol s dreveným vláčikom. Samé. Kým Bianka počas toho trikrát obehne byt, dvadsať krát sa nadojčí, preskočí pár krát z trampolíny na sedačku. Štyrikrát vytrhne vláčik z rúk tomu ticho sa hrajúcemu dievčatku, aby s ním mohla utekať vedľa do izby a zoskočiť zo šamlíka na matrac. Je to proste skákavý behač, ktorý sa sústredí a koncentruje skrátka o niečo ťažšie. A to je celé. To nie je vôbec zlé alebo dobré alebo ne-normálne. A nie je mi to ľúto. Veď dokáže tak veľa vecí. Skákať na trampolíne do výšky „25 tisíc“ metrov, rozoznať v jedle množstvo byliniek a korenín podľa vône. Dokáže celý deň iba tak behať, skákať a vychutnávať si pohyb v celej svojej kráse a jednoduchosti. Strašne veľa sa smeje a teší z takej obyčajnej maličkosti, ako je spoločný beh so mnou okolo fontány. Už sa nezameriavam na to, že moje dieťa NIČ nebaví, už rozmýšľam nad tým, koľko rôznych - svojich vlastných- záujmov moje dieťa má. Montessori pomôcky som odložila do skrine už dávno, ale teraz pomaly uvažujem, že nastal čas ich opäť povyťahovať. Ako Bia rastie, skáče a behá síce rovnako veľa, ale jej sústredenosť sa každým dňom prehlbuje. Občas už vydrží aj pri tom legu tak, ako som si kedysi predstavovala. Zručnosti presýpania a prelievania si trénuje v reálnej kuchyni pri reálnom varení a v reálnom čase.
A verte mi, aj napriek tomu, že pred rokom by zo stoličky akurát tak zoskočila, dneska neodmietne ponuku presypať múku do misy či lyžičkou nasypať bylinky do polievky.