Spolu-spanie s neodložiteľným dieťaťom*
*spolu-spanie - slovné spojenie som si zámerne vymyslela pre potreby tohto článku. Jedná sa o spoločné spanie s mamou (rodičmi) v jednej posteli. *neodložiteľné dieťa - mnou vymyslený pojem pre dieťa, ktoré v prvých mesiacoch života nie je schopné spať inak ako na tele matky.
Keď mama povie, že spí so svojim dieťaťom, v drvivej väčšine to znamená, že spia spolu v jednej miestnosti. A tam to konči. V jednej izbe, na dvoch oddelených lôžkach.
Inak to SKORO nebolo ani u nás. Postieľku s baldachýnom sme rozložili tri dni pred pôrodom, kočík už stál pripravený v izbe, vydezinfikovaná zásoba cumlíkov a fľašiek bola odložená v batožine do pôrodnice. Plienky za akciovú cenu sa kopili v skrini. Hotovo. Najdôležitejšie veci boli pripravené, plodová voda bezstarostne odtiekla a Bianka vykukla na svet o dva týždne skôr.
Pobyt v pôrodnici prespala v tom bezpečnom plastovom vozíku. V perinke. Tak ako sa má. Že nemá, to ma vôbec nenapadlo.
Prvý deň doma, po odchode všetkých možných návštev, nastal večer. Vôbec neviem prečo, ale nejako sme postieľku nestihli preniesť do spálne. Na okamih ma napadlo, že Bianku teda nechám spať v izbe. Aspoň sa vyspím, no nie? Dnes si už vôbec neviem spomenúť, prečo som ju nakoniec položila do stredu našej manželskej postele. Zviazanú v perinke, aby sa jej nekrivil chrbátik.
A odvtedy spolu-spí Bianka so mnou.
Teda, aby som bola presná - na mne. Ušlo sa mi totiž neodložiteľné dieťa. Keď zaspala a ja som ju s vidinou voľného večera položila na posteľ, za pár minút bola hore. S plačom. Cez deň mi to ani tak nevadilo. Moji rodičia k nám chodili prvé dva mesiace veľmi často a ja som ich vítala s otvorenou náručou. Kto by aj nie? Dedo nosil vnučku a babka zase žehlila a varila pre dcéru. A neskôr, keď už chodili menej, som začala šatkovať, takže mi ostali voľné ruky na všetko.
Horšie to bolo v noci. Bia síce zaspala už okolo 20:00, pre mňa to však znamenalo, že od toho okamihu sa od nej nemôžem pohnúť. Matky na našom kontinente spravidla očakávajú, že dieťa večer zaspí. A spí...a stále spí...až do rána. Môže sa zobudiť, to hej, veď má nárok byť hladné. Ale podľa zaužívanej spoločenskej normy by malo prespať celú noc. Hm. Keď nemáš očakávania, nemá ťa čo sklamať, že áno? Ja som tých očakávaní mala spočiatku kopec. O to horšie som znášala prirodzenú realitu.
Ako inak, opäť som siahla po google.sk. „Dieťa NECHCE spať samé v posteli“ znel môj dopyt. Že „NEVIE“ ma vôbec nenapadlo. Obrazovka bola razom zasypaná kopcom overených rád a odkazov na vychýrené mamičkovské fóra. Hneď ako prvé na mňa vyskočila titulka knihy Každé dieťa sa vie naučiť spať. Názov lákavý, ale čas na jej čítanie som v tom okamihu nemala. Teraz sa tomu teším, ale vtedy mi názov knihy sľuboval nádej na štandardne spiace dieťa. Ďalší odkaz bol na diskusiu na modrom fóre a obsahoval niekoľko zaručených postupov. A tak som klikla.
- Nechať dieťa vyplakať
- Treba byť silný, dieťa predsa nebude manipulovať s dospelým (M-A-N-I-P-U-L-O-V-A-Ť! Halóóó? To ako myslíte vážne?!)
- Uspávať ho v kočíku hojdaním a potom ho preložiť
- Pre dieťa nie je prirodzené spať samé, potrebuje cítiť svoju matku
- V žiadnom prípade neuspávať dieťa na rukách, lebo si zvykne
Prehrabávala som sa ďalšími odkazmi, ale v podstate obsahovali to isté, len napísané inými slovami. Zredukovala som výber na „Nechať dieťa vyplakať“. Veď ono sa unaví a zaspí. Znelo to sľubne, ale háčik nastal pri realizácií. Ja som to proste nedokázala. Vôbec som nebola schopná nechať to malé uplakané telíčko samotné v tej veľkej posteli. A tak som si zase ľahla k nemu. A ďalší deň opäť. A potom zase. A znova. A každý jeden deň. Už tri a pol roka.
.jpg)
Keďže spať sa mi mnohokrát nechcelo a v posteli som mala kopec voľného času, kým moje TUHO spiace dieťa ležalo na mne, začala som sa zaoberať variantom, že na vete „Pre dieťa nie je prirodzené spať samé, potrebuje cítiť svoju matku“ môže byť niečo pravdy. Kto hľadá, nájde. Natrafila som na niekoľko štúdií a kníh, ktoré sa venovali spolu-spaniu s dieťaťom. Vedeckými a logickými argumentami predkladali verejnosti fakt, že pre dieťa je prirodzené spolu-spať s mamou (rodičmi). Z kníh stojí za zmienku Vzťahová výchova od Dr. W. Searsa, ktorá sa zaoberá nie len spolu-spaním, ale aj ďalšími prirodzenými potrebami dieťaťa. Alebo kniha Rodičovstvo je veda od Dr. M. Sunderlandovej. Autorka je riaditeľkou Výchovného a vzdelávacieho centra pre rozvoj detského mentálneho zdravia v Londýne a vo svojej knihe poukazuje okrem iného na skutočnosť, že deti, ktoré spolu-spia s rodičmi, zažívajú menej stresu oproti deťom, ktoré spia samé (originál článku tu). Pri písaní tohto článku som sa dopracovala k web stránke profesora Jamesa J. McKenna, ktorý sa obšírne venuje propagovaniu spolu-spania a medzi iným poukazuje aj na fakt, že Syndróm náhleho úmrtia (SIDS) sa znižuje pri deťoch, ktoré spolu-spia s mamou. Je dokázané, že v Japonsku, kde je spolu-spanie a dojčenie spoločenskou normou, je výskyt SIDS najnižší na svete. Originál textu si môžete prečítať tu.
Medzi známe knihy patrí aj Koncept kontinua od Jean Liedloff, v ktorej autorka opisuje život prírodného kmeňa a správanie sa nie len matiek k deťom, ale aj samotných detí. Pri jej čítaní mi začali dochádzať súvislosti. Odmyslela som si celý náš konzumný svet a predstavila si samú seba ako ženu džungle. Čo by som urobila s dieťaťom? „No nič“, napadlo mi. Držala by som ho na rukách a večer by som ho položila vedľa seba. Veď kam inam, keď sa inde nedá. „A čo ďalej, hm?“ Spontánne som si opäť odpovedala: „No nič“. Fakt. Nebola by kuchyňa, v ktorej treba jedlo pripraviť v predstihu, lebo veď zajtra nebude čas. Ani police a skrine, na ktorých treba utrieť prach, najlepšie každý deň. Ani televízor, pred ktorý by som sa vyvalila a bez zmyslu doňho pozerala. Bola by som iba ja a ten malý tvor. Na okamih som precítila tú spokojnosť, ktorá by z neho sálala, lebo by mal pri sebe mamu.
Ako časom Bia rastie, je aj viac odložiteľná. Keď mala rok, spala sama približne hodinu v kuse. Teraz prespí dve hodiny a keď mám šťastný večer, tak aj tri. Nastal však problém. Keď tak dlho spí sama, čo mám zatiaľ robiť JA? Variť sa mi nechce, neporiadok vydrží do rána, televízor nemáme a čítať ľúbim v posteli. Tak sa akurát vyčúram a ľahnem si naspäť k nej. A cítim sa skvele. Ako napríklad teraz, pri písaní tohto článku.
Klamala by som však, ak by som napísala, že som sa hneď vysporiadala s tým, ako trávim každučký večer pri mojom dieťati. Zažitú normu v hlave dokáže byť náročné prekonať. Neustále som mala pocit, že by som sa mala postaviť a ísť niečo robiť v domácnosti. Alebo variť. Alebo minimálne si zapnúť seriál o ôsmej. Trvalo mi 7-8 mesiacov, kým som sa s večerným pobytom pri dcére vnútorne stotožnila. Pričom niekedy nadávam aj teraz. Bianka má 3,5 roka a ja už chcem ísť konečne večer niekam von, tváriť sa bezdetne a prísť ráno. Alebo až to ďalšie ráno... Ale napriek tomu doprajem dookola môjmu dieťaťu to, čo potrebuje na kľudný a pohodový spánok: mamu. Lebo už nie som bezdetná a moje potreby na čas odstupujú stranou. Lebo je NORMÁLNE, že dieťa potrebuje cítiť svoju mamu pri sebe.
Dodatok: Pri písaní tohto článku som mala snahu dodatočne si prečítať viac k téme "ako naučiť deti zaspávať samé vo vlastnej posteli". Chcela som zaujať objektívne stanovisko na tento výchovný smer. Nedokázala som to. Pri čítaní viet typu: „nebrať dieťa na ruky, neučiť dieťa zaspávať na prsníku, vyhradiť mu jeho vlastnú postieľku a pod.“ ma chytala obrovská zlosť nad toľkými pseudo-správnymi radami, že som všetky články a knihy musela zatvoriť.