Volám sa Monika a odo dňa ako sa mi narodila dcéra Bianka, samú seba definujem hlavne ako mamu. Občas mám pocit, že nič iné už ani nie som a moja vnútorná osobnosť sa prepadá stále hlbšie. Pravdou však je, že moja "MAMA" časť je prepojená s mojou "JA" časťou a úzko spolu súvisia. Veľmi dlhý čas som dookola rozmýšľala čim byť, čím sa stať, na čom pracovať. Žiadna z možností mi neposkytovala dostatočné naplnenie a frustrácia sa vracala ako bumerang. Až pár mesiacov dozadu, keď som bola pripravená skutočne úprimne zhodnotiť moje priority a uvedomiť si, že aj ako mama môžem napĺnať moje osobné túžby, sa dostavil pocit: "tak TOTO chcem robiť!" A prihlásila som sa na kurz nosenia detí, na ktorom som získala certifikát lektorky viazania šatiek.

K noseniu dcéry pomocou šatky a neskôr nosiča som sa dostala (pre mňa) naozaj nečakane. Moje novorodeniatko totiž v kočíku plakalo. Bol to pre mňa skutočný šok. Vedela som síce, že deti plačú, ale to, že nechcú byť v kočíku mi nikto nepovedal. A Bianka plakala strašne. A dlho. Tak strašne a tak dlho, že som mala stiahnutý žalúdok zakaždým, keď som sa s ňou chystala v kočíku na prechádzku. Ale: keďže na každý problém existuje google, dogooglila som sa až k rôznym šatkám a nosičom. A kočík som predala, aby moje dieťa nemalo (zbytočný) dôvod na plač vždy, keď som s ním išla von.

Uvedomujem si, že nie pre každého môže byť tak jednoduché vybrať dieťa z kočíka a mať ho stále pri sebe. Preto by som vás všetky rada podporila v nosení a v utvrdení si svojho vnútorného pocitu, že spojenie dieťa pri mame je prirodzené, nutné a nenahraditeľné rovnako pre dieťa ako aj pre jeho mamu. 

Monika